od Jeremy » středa 23. 12. 2015, 18:39:40
Ďakujem za zaujímavú tému
Áno, aj postihnuté deti ma priťahujú. Často viac, než tie zdravé. Keď som kdesi čítal vyjadrenie nejakého "odborníka" v tom zmysle, že pedofil si často vyberá najslabších jedincov zo stáda, teda nejakým spôsobom oslabených, znevýhodnených... povedal som si, že aspoň v mojom prípade má pravdu, hoci úplne inak, než to sám dokázal domyslieť.
Predstava zblížiť sa s kutíkom, ktorý nejakým spôsobom nezapadá do bežného kolektívu, mi príde veľmi lákavá. Len teda nie ako sexuálnemu predátorovi, ktorý vidí v takom chlapcovi ľahkú obeť. Užívam si, ak môžem byť pre niekoho dôležitým článkom jeho života. Stať sa jeho oporou, jeho istotou, človekom, ktorému verí a na ktorého sa môže kedykoľvek obrátiť, pretože vie, že som tu pre neho. A keď vidím, že aj vďaka mne sa mu darí lepšie zvládať svoju situáciu, lepšie sa začleňovať, vyvíjať sa a normálne fungovať, užívam si to ...aj s vedomím, že práve to sa veľmi pravdepodobne stane rozhodujúcim faktorom v tom, že v určitom momente už pre neho nemusím byť tak dôležitý. Je to jedna z tých situácií, keď je človek šťastný a smutný zároveň, ale napriek tomu vie, že všetko je, ako má byť a nič by nemenil... Ako spieva Jana Kirschner na námet z Malého princa: "
Skrotiť si znamená, vytvoriť si puto. Keď jeden odíde, druhému je ľúto..." Ale vždy to stojí za to a stáť bude
A asi je v tom určitá miera vypočítavosti a manipulácie, pretože stať sa blízkym človekom pre znevýhodnené dieťa je často jednoduchšie, než pre úplne normálne dieťa, ktoré nemá psychické ani fyzické problémy a má milujúcich rodičov. A aby som bol úprimný a nerobil zo seba niečo, čím nie som, samozrejme by som cítil potrebu pomôcť aj dievčaťu v podobnej situácii, len tej mojej motivácii by predsa len niečo chýbalo. Ako BL cítim samozrejme náklonnosť hlavne ku chlapcom, ich spoločnosť je mi príjemná a objatie s chlapcom vníma určite intenzívnejšie, než objatie s dievčaťom. Viac rozumiem kutíkovskému svetu a lepšie sa s ním stotožním. Ale podstatu toho celého vnímam v tom, že dôležité je vždy myslieť hlavne na toho malého človiečika a na jeho šťastie. To je to, čo ma dokáže skutočne napĺňať.
A ešte niečo málo k fyzickej príťažlivosti takýchto detí. Ak sa bavíme o psychických poruchách, tie väčšinou dieťa telesne nepoznačia nijak výraznejším spôsobom. Pokiaľ ide o fyzický handicap, ten samozrejme môže významne ovplyvniť to, ako človek vypadá navonok. Ale už mnohokrát sa mi stalo, že niekto, kto ma na prvý pohľad nijak zvlášť nezaujal (a môže sa jednať aj o zdravého človeka), si ma následne úplne získal a vedel by som si predstaviť, že sa do neho zamilujem. Ani handicap, ktorí mnohým ľuďom príde povedzme až odpudzujúci, ja sám zväčša nevnímam tak intenzívne.
Ďakujem za zaujímavú tému :)
Áno, aj postihnuté deti ma priťahujú. Často viac, než tie zdravé. Keď som kdesi čítal vyjadrenie nejakého "odborníka" v tom zmysle, že pedofil si často vyberá najslabších jedincov zo stáda, teda nejakým spôsobom oslabených, znevýhodnených... povedal som si, že aspoň v mojom prípade má pravdu, hoci úplne inak, než to sám dokázal domyslieť.
Predstava zblížiť sa s kutíkom, ktorý nejakým spôsobom nezapadá do bežného kolektívu, mi príde veľmi lákavá. Len teda nie ako sexuálnemu predátorovi, ktorý vidí v takom chlapcovi ľahkú obeť. Užívam si, ak môžem byť pre niekoho dôležitým článkom jeho života. Stať sa jeho oporou, jeho istotou, človekom, ktorému verí a na ktorého sa môže kedykoľvek obrátiť, pretože vie, že som tu pre neho. A keď vidím, že aj vďaka mne sa mu darí lepšie zvládať svoju situáciu, lepšie sa začleňovať, vyvíjať sa a normálne fungovať, užívam si to ...aj s vedomím, že práve to sa veľmi pravdepodobne stane rozhodujúcim faktorom v tom, že v určitom momente už pre neho nemusím byť tak dôležitý. Je to jedna z tých situácií, keď je človek šťastný a smutný zároveň, ale napriek tomu vie, že všetko je, ako má byť a nič by nemenil... Ako spieva Jana Kirschner na námet z Malého princa: "[i]Skrotiť si znamená, vytvoriť si puto. Keď jeden odíde, druhému je ľúto...[/i]" Ale vždy to stojí za to a stáť bude :)
A asi je v tom určitá miera vypočítavosti a manipulácie, pretože stať sa blízkym človekom pre znevýhodnené dieťa je často jednoduchšie, než pre úplne normálne dieťa, ktoré nemá psychické ani fyzické problémy a má milujúcich rodičov. A aby som bol úprimný a nerobil zo seba niečo, čím nie som, samozrejme by som cítil potrebu pomôcť aj dievčaťu v podobnej situácii, len tej mojej motivácii by predsa len niečo chýbalo. Ako BL cítim samozrejme náklonnosť hlavne ku chlapcom, ich spoločnosť je mi príjemná a objatie s chlapcom vníma určite intenzívnejšie, než objatie s dievčaťom. Viac rozumiem kutíkovskému svetu a lepšie sa s ním stotožním. Ale podstatu toho celého vnímam v tom, že dôležité je vždy myslieť hlavne na toho malého človiečika a na jeho šťastie. To je to, čo ma dokáže skutočne napĺňať.
A ešte niečo málo k fyzickej príťažlivosti takýchto detí. Ak sa bavíme o psychických poruchách, tie väčšinou dieťa telesne nepoznačia nijak výraznejším spôsobom. Pokiaľ ide o fyzický handicap, ten samozrejme môže významne ovplyvniť to, ako človek vypadá navonok. Ale už mnohokrát sa mi stalo, že niekto, kto ma na prvý pohľad nijak zvlášť nezaujal (a môže sa jednať aj o zdravého človeka), si ma následne úplne získal a vedel by som si predstaviť, že sa do neho zamilujem. Ani handicap, ktorí mnohým ľuďom príde povedzme až odpudzujúci, ja sám zväčša nevnímam tak intenzívne.