LBoy - môj príbeh

Životní příběhy a zkušenosti uživatelů, které zároveň nebyly publikovány na titulní straně webu - nebojte se přispět svými osudy a historkami, ať už pro usmání nebo hledání pomoci či podpory. (V případě publikování na webu jsou témata přesunuta do sekce Články, kde se k nim může vyjádřit i veřejnost.)
Uživatelský avatar
LBoy
Nový člen
Pohlaví: Muž
Příspěvky: 3
Dostal: 9 poděkování

LBoy - môj príbeh

Nový příspěvek od LBoy » pátek 23. 12. 2016, 2:02:02

V tejto komunite som už dlhšiu dobu. Presnejšie od roku 2004, keď som sa prvý krát dostal ešte na vtedajšie xko.cz do Boylove miestnosti. Keď si tak čítam občas toto fórum premýšľam nad tým, že možno jeden životný príbeh niekoho, kto sa už nehľadá, ale je vyspelý a vyrovnaný BL by mohol byť prínosom.

Niektorí ma poznáte z chatu, ale málo kto vie, že navštevujem túto komunite už viac ako dvanásť rokov. Posledných 6-7 rokov len veľmi zriedka, preto ma aktuálne pozná len málo ľudí. Avšak v časoch miestnosti xko som sa zvykol s BL stretnúť aj osobne a prekecali sme spolu hodiny a hodiny. teraz vzhľadom na to, čo robím to už nejde.

Nehovorím, že môj príbeh je extra, ale myslím, že je ukážkou, že sa problémy daju vyriešiť a že nakoniec sa dá týmto prekliatím plnohodnotne žiť.

Príbeh vychádza z mierne upravených zápiskov, ktoré som si robil medzi rokmi 2005 a 2010 raz za dva-tri mesiace ako hodnotenie vlastného života. Pôvodne nemali byť publikované. Niektoré state som sem dal celé, niektoré kompletne prepísal, lebo o mne príliš veľa prezrádzali.

Ak to bude čo i len pre jedného človeka inšpiráciou alebo obohatením o nový pohľad na život, tak to zverejnenie splnilo účel.

----------

To, čo držíš teraz v rukách je príbeh človeka, ktorý sa narodil, ktorý žil a s tým, čo ho trápilo sa mohol deliť len s úzkym okruhom ľudí a s papierom.

Netuším, či nasledujúce slová budú znieť dosť autenticky, netuším ani toľko, či ich vôbec niekto prečíta, môžem však povedať jedno – pero, papier, ako srdce na dlani mali jedinú úlohu - pomôcť tomuto človeku a tým nepriamo aj ľuďom okolo neho a jemu podobným.

Detstvo
Aké že som mal detstvo? V celku normálne. Už v škôlke som sa stretával so šikanou, samozrejme na úrovní päť - šesť ročných detí. Slabé sebavedomie, fyzická predispozícia a takmer žiadni priatelia mi ani nedovoľovali zvoliť iný druh obrany ako vyhýbanie sa svojím protivníkom.

Zo škôlky mám málo spomienok. Zväčša sú to zážitky typu „rodič ťahá zo všetkých síl sa brániace a vrieskajúce decko do tej prízemnej budovy“ a tak podobne. Nestalo sa mi, že by sa mi niektoré dievča páčilo, že by som sa s niektorým kamarátil aj keď niektoré tváre a mená mi ostali do dnes. U chlapcov som bol mimo hlavnej „bandy“ a traja priatelia, ktorí sme sa dali ku koncu do hromady bola len slabá obrana pred nepriateľskými útokmi.

Po nástupe do školy som sa nešťastne zapísal u svojej prvej triednej čoho výsledkom bolo psychiatrické vyšetrenie. Tam však neuspela. Sama o sebe mi totiž nezvyšovala sebavedomie a keď v kolektíve som bol skôr tichý, doma, vonku a všade mimo školy som prekypoval energiou.

Bol som v istých smeroch zvláštny.

Dospievanie a pred rokom 2004

Zväčšujúci sa kontrast medzi mnou a kamarátmi spôsobil, že sa šikanovanie stupňovalo. Bol som pre nich fakticky výborný fackovací panák.

Prelom nastal na začiatku sedmičky. Začal som (konečne) dospievať. Hľadať samého seba, presadzovať si svoje názory, formovať ich, meniť. Pritvrdenie správania malo v podstate želaný efekt a aj keď som o ich partiu nestál, dosiahol som tým svoj cieľ – mal som pokoj. V tom čase som sa platonicky zamiloval do dvoch dievčat. Ale ... nikdy to nezašlo ďalej ako po myšlienku.

V roku 2000 prišiel k nám do kín film Sokoliar Tomáš. Vtedy som si uvedomil dôležitú vec - prečo ten film chcem vidieť. Bolo to kvôli hlavnému hrdinovi. Už v prvom zábere si získal moje sympatie. K tomu filmu som sa však doteraz nedostal.

Bola to však práve televízia, ktorá ma sem tam očarila hercom – chlapcom a ja som si nevedel tieto silné impulzy vysvetliť. Mali proste moje sympatie no ja som cítil, že je to niečo viac. Osment vo filme Šiesty zmysel, chlapec z filmu Všichni moji blízci a podobne. Z počiatku som sa obával, či nie som gay, alebo bi ...

Rok 2002

Čas plynul. Pomaly. Preliezal som zo dňa na deň. Chodil som do školy, občas som brigádoval a povedľa tohto zhonu nebol čas a ani potreba nad niečím ďalším premýšľať.

Prišlo leto a s ním ďalšia brigáda v zahraničí, prvé ozaj vlastné zarobené peniaze. Nová práca, nové mesto, noví ľudia. Večer sme si chodievali sadnúť na pivo. Pozvanie na obsluhu hore bez ... tak to sa jednoducho nedalo odmietnuť. Alebo áno? Nezáležalo mi na tom. Dal som prednosť internetu v meste a na pivné reči s pohľadom na vyzlečenú čašníčku som sa prišiel pozrieť len na chvíľu.

S koncom brigády nasledovalo užívanie si krás leta. Zablúdili sme do jednej nemenovanej dedinky, kde práve prázdninovali kolegovia mojej mamy.

Prišli sme večer a ešte na malú chvíľu sme si k ním prisadli. Rozprávali sme sa, smiali sme sa, no ja som jednoducho nedokázal venovať rozhovoru toľko pozornosti ako by sa slušilo a patrilo. A tak som len počúval a pozoroval malého chlapca, ktorého tam mali na prázdninách.

Došlo aj na rozhovor. Prvý ... letmý ... pár slov nič viac. Úsmev a kroky smerujúce od seba.

K večeru, tesne pred tým, ako sme definitívne odišli domov, som nabral odvahu a išiel si s chlapcami zaplávať. Večer sme si podali ruky, povedali „Čau“, vymenili úsmev a stratili sa z dohľadu.

Bál som sa to priznať si sám pred sebou, ale niekoľko dní na to, som nad tým osemročným chalanom premýšľal. Bola to taká momentka. Koniec. Ide sa ďalej. Ja som však nemohol za to, že som sa nedokázal na nič sústrediť ale myslieť na neho.

Bolo to koncom septembra, keď sa veľa vecí zmenilo. Náhodné surfovanie internetom mi otvorilo oči. Modrá stránka. S krásnym dizajnom. S kvantom informácií o tom, čo som mal o sebe vedieť už dávno. Nie obrázky ... nie videá ... ale text. Obrovské množstvá textu, diskusia, právne normy, história, odkazy ...

Stránka s nadpisom BOYLOVE. (táto stránka bola zrušená na jar 2006, v internetovom archíve sa však dá naďalej vyhľadať jej z časti funkčná kópia, pozn. autora 4/2008)

Po prvých riadkoch som ju chcel zavrieť. Hovorila o veciach, o ktorých som si myslel len to najhoršie ... hovorila mi, že ak cítim to, čo som naozaj cítil (a cítim dodnes) tak som s najväčšou pravdepodobnosťou homosexuálny pedofil. Bola to iba morálna zábrana, ktorá mi hovorila, že tak to predsa nemôže byť.

Dozvedel som sa o sebe veci, o ktorých som tušil a ktoré doteraz boli len v tých najhorších nočných morách.

Nasledoval dlhý proces sebaprijatia a učenia sa. Proces ktorý nikdy neskončí a je len na mne, koľko z neho dokážem uskutočniť. Proces, ktorého stopy budete môcť vysledovať a spätne dohľadať v celom príbehu. Vo svojom okolí som nemal žiadneho známeho chlapca, ktorému by som vedel sympatie prejaviť. Potrebu som cítil iba podvedome, netušil som totiž, že sa niečo také dá a navyše len v medziach platonického kamarátstva.

Zistil som, že nie som sám. Už vtedy stálo rozhodnutie, ktoré zmenilo celý môj život. Prijmem to, alebo sa sám pred sebou aj naďalej budem tváriť, že je všetko v poriadku a neustále so sebou bojovať?

A ja som si zvolil prvú možnosť. Zatiaľ neľutujem. Celý rok som premýšľal, aktívne utváral názory, diskutoval sám so sebou. Som veľmi rád, že toto depresívne obdobie je za mnou. Zároveň s tým, som totiž spoznal, čo to znamená „cítiť sa sám“ a „nemožnosť niekoho naozaj milovať“ aj keď som veľmi veľmi chcel.

Rok 2005 : Hľadanie a nájdenie

Nič nie je čierne a biele a pre mňa, tak ako aj pre mnohých mne podobných jednoducho bola len zlá a ešte horšia voľba. Som rád, že som týchto ľudí spoznal, pretože oni mali skúsenosti a oni mi ich poskytli. A veľmi jednoducho povedané, ide len o dodržanie jedného pravidla – môžem robiť čo len chcem, ale nesmiem na dieťa siahnuť. Keď píšem tento text – je momentálne september/2011 môžem s čistým svedomím povedať, že zatiaľ s tým nemám najmenší problém.

Zopár faktov: ako každý človek mám svoju sexualitu, ktorej jedna zo zložiek vymedzuje vekovú preferenciu. Tá je v rozmedzí 6 – 12 rokov na chlapcov, s rozložením tak cca 80% môjho záujmu. Ostatných 20% je na ženy v mojom veku. Kým v čase, keď som to o sebe zistil som to odhadol tak na 60 a 40.

Tento text sa nemôže brať ako ospravedlňovanie nejakého protiprávneho činu, aj keď som žiaden nespáchal v čase, keď to píšem ani pred tým.

Celý rok 2005 som snil a pripravoval sa na svoj údel – žiť s tým ako s handycapom alebo ako s darom. Začal som si hľadať prácu.

Medzi tým znova prišlo leto, znova brigáda a niekoľko výletov (s rodinou, kamarátmi a tak .. ). Tam som spoznal chalana, ktorému teraz nedám meno, lebo je to iba maličká bezvýznamná postava v mojom živote. Bol mimo mojej vekovej preferencie, mal 14 rokov, ale v duši bol stále dieťa (nie nebol zaostalý  ... bol „detský“). Prišiel som na to, že ide o jeho normálne správanie. Keď som bol v tom utvrdený, šokoval ma otázkou, či ho mám rád. Myslím si, že je gay.

Dnes (2008) je mu už 18 a nemám o ňom žiadne informácie, pretože aj s osobou, s ktorou som bol na tej akcii sme z istých dôvodov pretrhli vzájomný kontakt

V tom roku som prvý krát mierne narazil. Prejavila sa moja povahová vlastnosť, kedy pri diskusií často prezrádzam a naznačujem veci, ktoré by som nemal. Možno je v tom túžba po akejsi ľútosti alebo pochopení. Na dovolenke s rodičmi, sestrou a jej priateľom sme viedli diskusiu o mojej budúcnosti. Viac krát som povedal, že rád by som pracoval s deťmi. Predpokladám, že som si neuvedomoval, že to hovorím asi až príliš oduševnene, pretože v istej chvíli sa ma jej priateľ otvorene opýtal, aká je moja sexuálna orientácia. Podarilo sa mi to zahovoriť, ale presne si pamätám jeho pochybnosti ktoré sa mu zračili v tvári. To bol prvý zdvihnutý prst.

Po početných nezdaroch (ktoré nakoniec pokračovali aj neskôr) sa mi podarilo nájsť si prácu, kde prichádzam do kontaktu s deťmi. Čakal som však viac a tak sa moje sklamanie a pomalá plýživá depka prehlbovala aj naďalej. Bol to ako výkriky do tmy, keď sa sem tam objavili štyria či piati konkrétni chalani na hodinku – dve, aby opäť si išli svojou cestou. Pamätám si na jedného blonďáka – v tom čase piatak. Mal krásne modré oči a bol neustále vysmiaty. Bál som sa ho aj dotknúť, čo ak mu to bude nepríjemné? Nakoniec došlo na krátke pohladenie a jeho odozva bola prekvapivo kladná – podržal si s úsmevom moju ruku na líci. Prišli prvé krátke epizódky z môjho boyloverského života, boli však roztrúsené a časovo vzdialené. Koncom roku 2005 som bol opäť veľmi nevyrovnaný – príliš ma to bolelo.

Niekedy v tom období som sa odhodlal na svoj coming out. Viedol som rozhovory s mamou (ktorá, ako som neskôr zistil celkom nepochopila o čo vlastne ide), s otcom (ktorý mi povedal, že mám jeho podporu, ale viac sa na túto tému radšej nerozprávajme) a sestrou, ktorá sa postavila k tomu ako diplomatický politik - nemám o tom dosť informácií a preto to nehodnotím.

Zima 2005 a Jar 2006

Koncom Novembra som spoznal jedenásťročného chalana a jeho spolužiaka. Začali chodiť ku mne na krúžok. Bol to prvý kontakt, ktorý som sa pokúsil vedome riadiť netušiac, že je to nezmysel. Prvý krát sa naša komunikácia obmedzila asi na pätnásť minút, o týždeň neskôr to bola celá hodina. Nasledovalo nejaké to blbnutie na internete, vtipy, smiech, nakoniec to nenašlo odozvu.

Poučil som sa. Neplánovať nič dopredu. Čo má prísť, tak príde. Čakala ma niekoľkodňová depka.

Leto 2006 : Prvé tábory a Drobec

V ten rok som mal rovných tridsať dní v kuse možnosť robiť vedúceho v tábore. Dvadsaťštyri hodinová zodpovednosť, šestnásť hodín aktívnej práce denne ma veľmi vyčerpávali, ale mal som nevyčerpateľnú studnicu energie – môj oddiel, ktorý som mal len ja sám na starosti a o ktorý som sa staral ako najlepšie som vedel. Na jednom z turnusov sa objavil osemročný chlapec – Drobec. Neustále sa so mnou chcel hrať ping-pong, alebo freezbe a pri ceste domov sme si v autobuse vymenili svoje kontakty na ICQ.

Po skončení tábora som ho stretol iba raz, keď si bol po jednu hru, ktorú som mu napálil.

Mám aspoň tie fotky, ku ktorým som sa konečne dostal. Dookola si ich prezerám, spomínam na výborné zážitky, ktoré by som chcel zažiť ešte raz. Ale stálo to za to. Partia bola úžasná – taká sa len tak ľahko nezopakuje, deti si človek nevyberie, ale aj na ne budem spomínať rád.

O krúžok aj o zamestnanie som nakoniec prišiel. Zrazu som zase cítil, že som na začiatku, že zase nič nemám. Bolí to ...

Jeseň 2006 : Krúžok

Je tesne po novom roku a ja mám konečne chvíľu času. Ktorýsi kamarát, taktiež BL mi raz povedal – keď má prísť nejaký vzťah tak príde a bude to najskôr vo chvíli, keď to vôbec nebudeš čakať. Jeseň bola pre mňa obdobím keď som sa cítil naozaj hrozne. Sám. Aj keď som mal rodinu a kamarátov okolo seba, aj tak bol pocit samoty veľký.

Pokúsil som sa o normálny vzťah s dievčaťom. A to hneď dva krát. Oba pokusy skončili hneď vo svojich zárodkoch a mne neostalo nič iné, len premýšľať, kde som spravil chybu. Podarilo sa mi založiť ďalší krúžok (nebudem konkretizovať okolnosti). Jeho úroveň je však slabá a opäť to nie je to, čo hľadám.

Premýšľam nad svojim zameraním v živote a zisťujem, že voľba študijného programu bola krok vedľa (pokračujem v štúdiu na VŠ). Začína sa ukazovať, že moje miesto v živote je niekde inde.

Zima 2006/2007 : Prvá cesta nahor I.

Koncom jesene a začiatkom relatívne teplej zimy ma stihla posledná a jedna z najsilnejších depresií. Bolo to obdobie, keď som radšej makal vo svojej práci a v škole a to aby som nemusel ostávať so svojimi myšlienkami sám.

Spravil som zopár nepríjemných chýb, hlavne, čo sa týka komunikácie s mojimi spolužiakmi a s tou časťou rodiny, ktorí nič netušia (netušili?). Možno v tom bol aj ten samotný tlak. Zaujmem pozíciu mŕtveho chrobáka a dám si väčší pozor napríklad na to, čo robím v škole na notebooku a kto sa mi ponad chrbát doň pozerá.

Na niektorých mierne nudných prednáškach som sa trochu hral s fotografiami vo photoshope - išlo o trochu lepšie, vymakanejšie fotky, ktoré som robil na tábore. No akosi som zabudol, že v prednáškovej sále sú za mnou ľudia, ktorí mi do monitora vidia. V priebehu niekoľkých dní som sa stal terčom nepríjemných poznámok na moju adresu a na to, čo s tými deťmi robím (nie, fotky boli úplne bežné, žiadne nevhodné alebo vyzlečené). Došlo to až tak ďaleko, že docent, ktorý mal s nami prednášku rázne zakročil.

Druhé ponaučenie, tentokrát už facka od života.

Stáva sa mi občas, že keď som sám doma, zvyknem si len tak sám pre seba hundrať o svojich problémoch a tým akoby som ich uvoľňoval. Prax však ukázala, že to nie je cesta a tak som sa rozhodol skúsiť radšej inú stratégiu. Tá je založená, že potlačím akúkoľvek myšlienku, ktorá by smerovala k ďalšiemu analyzovaniu môjho problému. Jednoducho sa nasilu prinútim ak bude treba, aby som na to nemyslel. A možno aj to je dôvod, prečo som sa k písaniu Príbehu BL tak dlho nevracal.

Zima bola teplá a zmenila veľa vecí v mojom živote. Odraziť sa od pocitového dna mi pomohli Vianoce, ktoré zatiaľ považujem za najlepšiu akciu, ktorej som sa zúčastnil. Tých sedem dní bolo nezabudnuteľných. Extrémne ťažkých, ale o to lepší pocit som mal, keď mi decká z DD kývali z autobusu, keď odchádzali. Viac netreba. To nech zažije každý sám, potom možno pochopí.

Jar a leto 2007 : Prvá cesta nahor II.

Myslím, že sa kúzlo v celku podarilo. Zažil som ozaj výborných pár mesiacov a možno je to aj tým, že som sa angažoval popri škole a zárobkovej činnosti aj v relatívne veľkom počte akcií. Bohužiaľ to sa muselo zákonite niekde odraziť a moje výsledky (vzhľadom na nabitý program výborné) ma zbavujú morálneho nároku na štipendium. Ale vôbec neľutujem. A keby som si mal vybrať, tak to urobím opäť tak isto.

Krúžok sa rozbehol. Zatiaľ to nie je stále ono, ale budúcnosť to má.

Radosť mi kazia akurát istí ľudia, ktorí nemajú pochopenie pre moje odlišné zmýšľanie. Nejde mi o peniaze, svoju činnosť smerujem skôr k duchovnému a citovému uspokojeniu seba samého a svojho okolia. Môžem podať ešte jedno suché konštatovanie – zatiaľ som si nenašiel dlhodobú známosť, dievča ani chlapca. Ale musím sa priznať – ani jedno z toho mi momentálne vôbec nechýba – na nikoho sa citovo neviažem.

Mám pred sebou nádherné a pestré leto ... hudobné, exotické, plné super akcii, plné oddychu, ale aj práce. Teším sa a na relatívne chudobnú jeseň, keď bude treba maximálne makať v škole a na nič iné nebude čas zatiaľ nemyslím. Idem žiť.

- poznámka 2012 : Bol som egoistický. Svojim spôsobom som zneužíval tie decká aj keď nie v pravom slovazmysle. Láska je zlá. Je to ilúzia, ktorá tak či onak bolí. A zvlášť u neprirodzeného vzťahu dieťa-cudzí dospelí. Ja som na akciách vybraným deťom svoje srdce príliš otváral. s niektorými som sa maznal, niektorých pohladil. Robil som to pre svoje potešenie dúfajúc, že budú z toho mať potešenie aj oni. Je to sebecké a egoistické. Áno, oni ma za to mali radi, ale čo to v nich zanechalo za bolesť, keď akcia skončila a pochopili, že sa viac neuvidíme? Kolegovia mi hovorili, že tie slzy na konci akcie sú znakom, že sa deti chcú vrátiť a že sa im akcia páčila. Ja si myslím, že bez sĺz, len s jemným nádychom začínajúcej nostalgie s práve získaných zážitkov by to bolo lepšie. A čo to v nich zanechalo, keď to tak neprežívali a bolo im to čudné ... a neskôr keď budú na tým premýšľať a dojde im to? Dá sa pracovať s deťmi bezpečne, ale až teraz viem, že držať si odstup a pri tom ich mať rád je na nezaplatenie. Romantická láska je veľmi zlá a zákerná vec.

Snáď mi tieto moje zlyhania Boh odpustí, veď všetci sa učíme.

Leto 2007 : Najkrajšie leto pod Slnkom

Pozerám von oknom. Je šesť hodín a vonku je už tma. Na leto sa vždy lepšie spomína, kalendár však už postúpil, pomalé dažďové kvapky, polonahé farebné stromy a z pootvoreného balkóna prenikajúci chlad, však dávajú vedieť, že leto je iba spomienkou. Prečo nenapísať niečo? Leto bolo výborné. Vyšlo mi naozaj všetko čo som plánoval. Absolvoval som dva letné pobytové tábory, jeden prímestský, v každom som našiel kúsok tak potrebného citového uspokojenia, v každom som niečo tým malým obludám (ale nie v zlom ) dal a myslím, že to bolo obojstranné.

Mám veľmi pekné zážitky. Nádherné bolo, ako mi jeden maličký blonďáčik v jedno poobedie zaspal s hlavou na kolenách, keď sme sedeli vonku na lavičke s ostatnými deťmi a vedúcimi. Nechal sa hladiť.

S koncom leta však prišiel aj koniec táborov. Nechcelo sa mi nabehnúť na ten klasický systém škola-práca-spánok ... ale musel som ... už len preto, aby ma nezmohla depresia viac ako je únosné.

September mi trochu pomohol odreagovať sa a deti mi vlastne ani nechýbali. Na konci septembra spúšťame nový ročník môjho krúžku a aktivity v rámci našej organizácie sú akýmsi svetlým bodom v inak dňoch čiernych ako smola. Krúžok opäť nemá dobrú úroveň, a okrem zlosti z nemožnosti s tým niečo spraviť ma opäť prepadá depresia. Pristihujem sa ako nič nerobiac pozerám pred seba a prežívam bolesť. Premýšľam ako to zmeniť. Máme plány, máme prostriedky ... chýba len ochota niektorých ľudí.

Uvidím ako bude. V našej organizácií sa blízka na lepšie časy, veľmi rád by som videl paralelu v mojom živote.

Jeseň a Zima 2007/2008 : Hranice ochoty ...

Ani sadnúť za počítač a niečo napísať sa mi nechce. Jeseň bola hrozná, na neurčito som nechal brigádu, prichádzajúca depresia bola naozaj silná káva. Hovoril som si, že sa musím udržať a všemožne som sa snažil. Vy, ktorí to poznáte tak mi dáte za pravdu ... neostával som sám doma, venoval som sa svojim koníčkom, škole, robil som všetko preto, ale efekt bol nedostačujúci. Asi po prvé som vážne premýšľal nad tým, všetko to ukončiť.

Krúžok má problémy, šťastie nám nepraje a úroveň ide ešte viac dolu. Mám pocit, ako že čím viac sa snažím tým sa menej darí a navyše som už otravný pre niektorých ľudí. Od samého začiatku sa to potáca kdesi v podpriemere. Mám pocit, že ak aj o nás niekto vie, tak sme akurát na smiech.

Prišli Vianoce a s nimi nevydarená pobytová akcia, ktorá ma (nás) takmer pripravila o nervy, zdravie, ilúzie ... neľutujem to však, ale dotkol som sa hraníc, za ktoré nie som ochotný ísť. Bola to škola výdrže, nervov a vlastných schopností – lenže vrátil som sa v stave, že teraz sotva stláčam klávesy, aby som mohol tento text napísať.

Čo bude ďalej uvidím. Musím sa vyliečiť spamätať venovať škole a nahodiť opäť motor. Stále však nado mnou visí hrozba. Veľmi sa bojím samoty a depresie. Ako čert kríža.

Dal som si záväzok, že tento rok bude vyrovnanejší, duchovnejší, budem sa správať podľa svojich vlastných pocitov, budem hľadať odpovede, na otázky, ktoré mi môžu pomôcť byť vyrovnanejší. Som tu na to, aby som robil niektoré veci nezištne a pre deti. Bez toho, aby som premýšľal o odmene. Je veľmi pekná predstava ľudí – anjelov. Páči sa mi tá myšlienka – robiť a roznášať dobro a nič za to nechcieť. Robí ma to „bohatším“.

Prečo som potom v depke? Som závislý na ľuďoch, ktorým na tom nezáleží ... výrazne ma to brzdí a spôsobuje bolesť.

Tento rok bol v celku fajn, ten ďalší ale musí byť predsa len iný.

Jar 2008 : Sny ... a jedného z nich nazvime SUN

Sun je osemročný chalan (jar 2008), ktorý navštevuje krúžok už od minulého roka a s ktorým som sa trochu viac zblížil na Vianočnej akcií 2007 a teraz na jar. Jeho krehká dušička, krásne oči a blonďavé vlasy ma fascinujú a vyniká aj s tým, že ako jeden z mála mestských detí je skutočne milý, prítulný a poslušný. Pred každou akciou dúfam, že znovu sa dostaví. Zamiloval som sa.

Srdcu nerozkážem aj keď viem, že to je chyba.

Krúžku sa stále nedarí, úroveň klesla už dosť hlboko a je najvyšší čas s tým niečo urobiť. Aspoň keby to počasie nám prialo ...

Na chat (xko) už skoro rok nechodím – zdochol tam pes. „The elders“ sa z tade vytratili a je tam pusto. Sem tam s niekým pokecam na ICQ no téma BL sa vyčerpala a tak kecáme ako normálni ľudia o niečom inom. Aspoň som pochopil prečo z chatu odišli všetci tí dobre známi predo mnou ...  ... išli si žiť svoj život, hľadať svoje vlastné chvíľky šťastia.

Dodatok : Sun sa od Apríla už neobjavil, čo pripisujem mojej vlastnej chybe. Naposledy som ho videl v škole, keď som mu vracal istú vec, ktorú som mu vzal na výlete a úplne som na ňu zabudol. Myslím, že sa na mňa hnevá a ja si sám uznávam, že to bolo príšerne neprofesionálne. Ale čo život sa nezastavil. Plány sú veľké, ale čo bude sa uvidí. Som blázon. Ani po vyše dvoch rokoch neúspešnej snahy niečo dosiahnuť sa nevzdávam.

Leto 2008

Toto leto (tak ako celý rok 2008) počasie prírodechtivým ľuďom neprialo. Bolo upršané a tým jedincom, ktorí majú nábeh na depresiu to rozhodne veľmi nepomohlo. Toho roku som sa zúčastnil opäť niekoľkých pobytových akcií, no ani o jednej nemôžem povedať, že by bola nejaká zvlášť dobrá. Snáď najlepšia bola tá, ktorú som v podstate vôbec neplánoval – hneď prvá, kde som dostal na starosti najmenších chalanov. Čaká ma september a s ním veľké zmeny, na ktoré sa teším.

Jeseň 2008

Leto skončilo skoro a mojím bolehlavom začali byť každodenné problémy. Musím zosúladiť školu, prácu a začínajúci oddiel, ktorý sa transformoval z krúžku. Je to naozaj ťažké ale nevzdám to. Možno aj niečo väčšie preto obetujem. Ale jedna vec mi tento depresívny čas spríjemňuje – Sun sa vrátil a stal sa jedným z prvých a najaktívnejších členov oddielu. Nalepil sa na mňa, chce sa držať za ruky, necháva sa hladiť, byť pri mne ... možno viac ako je zdravé, musím ho krotiť, ale jedno je isté – mám ho rád. Zvládam to. A vraj sa na mňa nehnevá za tú vec v apríli a ani nikdy nehneval a že zabudol na to takmer hneď na to ako som mu tú vec vrátil.  Hurááááááá ... depka je aspoň z časti a na chvíľu preč. 

Čakám čo bude ďalej. Som zvedavý, ako sa bude dariť nášmu oddielu, po novom.

„There was so much left to dream and so much time to make it real ...“

Keď tento text píšem nemyslím na nič iné ... len na to, že za dva dni máme stretnutie ... a na tom stretnutí by mal byť Sun.

XV

Zima 2008

Nedávno mi Slniečko predstavil svojho kamaráta ... chcel by sa pridať k nám a ja dúfam, že sa mu to podarí (je to športovec – hokejista a do oddielu ho vyslovene chcem). Čakajú tri týždne voľna, Vianoce a sviatky, ktoré nemám rád a vyzerá to tak, že mi opäť bude tak trochu smutno ... ale aspoň viem, že to skončí a od januára sa zase vidím s deťmi. A ten hokejista, mám ho stále pred očami. Toľká krása hádam ani nemôže byť v jednom človeku.

Bude ma to viac a viac nútiť robiť to, prečo som na tomto svete a hľadať cesty a spôsoby, ako sa to dá aj popri škole a neskôr popri práci.

0:24 ukazujú hodiny na mojom počítači. Pozrel som nostalgiou nabitú Marťanovú stránku a sám premýšľam, aký budem ja, či aj ja budem mať na čo spomínať. Teraz mám také „zamyslené“ obdobie, keď si často púšťam trampskú hudbu napríklad od Nedvěda a podobne a snívam pri tom ... Hokejista sa členom nestal a moja skupina má zase problémy. Väčšinu program nebaví (moja neskúsenosť ... ) a viacerí zotrvávajú len preto, že ich niekto iný prinúti na schôdzku prísť. Stále sú tu chalani (Sun), kvôli ktorým sa oplatí žiť. Už teraz je na obzore ďalší s ktorým sa postupne zbližujem a mám k tomu ideálne podmienky. Náklonnosť a dôveru. Má však zatiaľ iba sedem rokov a musí dorásť – ja však cítim, že za jeden dva roky – pokiaľ to nevzdá v oddieli – budeme tí najlepší kamaráti. Už je poznať, že z toho obrovského rešpektu a neistoty, akú mal predo mnou v októbri sa uvoľnil a začal sa so mnou zbližovať. Chce to čas. Budeme ho volať Šibal.

Inak som si všimol, že má nádherné – svetlo modré oči. Ešte chvíľu a „bojím sa“, že bude príšerne očarujúci.

A osobný život? Scvrkol sa na minimum školy, ktorá nemá úroveň, minimum práce, pretože je kríza, maximum času venovaného príprave oddielovej činnosti a najviac času keď čumím do obrazovky (niekedy tmavej – vypnutej) a premýšľam o tom, čo bude ... keď raz nebudem mať čas a príležitosť pokračovať v tom, čomu som vdýchol život.

Ten čas príde. Bojím sa, že za ním neostane nič iba bezodná bolesť. Otázkou je kedy?

Hľadanie partnerky som zanechal – snaha nepriniesla žiadne ovocie a považujem to vo svojej situácií za premrhanú energiu. Nie som si istý, či by bola dlhodobo schopná byť mojim zmyslom života. Sú na svete ľudia, ktorí majú akoby náhradné poslanie. Zatiaľ by som sa radil k nim.

Rád by som robil túto činnosť aj po skončení školy, popri zamestnaní. Je to jediné čo mám naozaj rád. Len či zamestnanie, okolnosti, povinnosti a čo ja viem čo ešte mi to dovolia? Budem to musieť už čoskoro vyriešiť.

Jar 2009 : Sen s názvom Slniečko je na konci

Viem kde sa stala chyba – oslovili sme príliš malé deti. No možno je dnešná mládež taká a ja proste čakám veľa. Z drvivej väčšiny akcií odchádzam sklamaný, v depresií a ani tento text sa mi nechce písať. Je to slabé, chýba tomu iskra, energia, niekedy mám pocit, že keby deti nedonútili na schôdzku nepríde nikto. Robíme aj my vážnejšie chyby a podpora z materskej organizácie je v podobe klaciek pod nohy. Ešte že mám okolo seba pár (dospelých) ľudí, ktorí mi občas dodajú energiu, aby som sa nevzdával. Pri nich mám pocit aspoň na chvíľu, že to má všetko zmysel. Navyše koncom marca prestal náš oddiel navštevovať Sun a po dvoch mesiacoch sa obávam, že som o neho definitívne prišiel. Vedel som, že raz to príde a tak to nebolí, skôr mrzí ... Nezúčastňuje sa výletov, schôdzok, ničoho, nezdraví sa mi, jeho správanie je vyhýbavé a nepriateľské. Nádeje vkladám do ďalšieho školského roku. Po dlhej dobe som na jednej akcií stretol Drobca. Vyrástol, je mu už cez 11 a prestal sa mi páčiť.

Jeseň 2009 - Šibal

Celé tri mesiace som pripravoval nový školský rok, nemyslel som na nič iné, nič iné ma nedokázalo odreagovať, o to väčšie bolo moje sklamanie, keď to všetko nakoniec vypálilo úplne ináč, nevhodne. Aj keď teraz, v októbri môžem povedať, že úroveň oddielu je dobrá, ale trpíme nezáujmom detí ktorý má viac príčinu. Navyše začína to vyzerať akoby materská organizácia postupne upadala. Premýšľame nad osamostatnením. Kamarátstvo so Sun definitívne skončilo, toho roku sa neprihlásil a jeho správanie je totálna ignorácia všetkého, čo má niečo spoločné s oddielom a s nami. Uvidím, čo bude, na poslednej schôdzke sa zdalo, že sa predsa len blízka na lepšie časy a do oddielu by mohlo prísť aspoň zopár nováčikov.

Šibal je naďalej členom, čo ma však neteší je, že jeho účasť je mizerná. Možno treba počkať kým trochu dospeje – je teraz v našom oddieli v podstate najmladší. Dám mu čas. Rastie do krásy. Myslím, že s udržaním odstupu nebude problém, jeho správanie je momentálne také, že ho v podstate nemusím. Uvidím. November : Úroveň oddielu je naďalej dobrá, ideme skôr do kvality ako do kvantity, účasť detí je zatiaľ viac ako uspokojivá, správanie je tiež relatívne v poriadku, podarilo sa nám nevhodné podmienky vykompenzovať. V celku som spokojný a aj keď je už zase november, dôvod na nejakú silnú depku nemám. Rozvíjame sa, ideme nahor, ideme ďalej, vidím za sebou nejakú prácu, ktorú som za tie štyri roky urobil a viem, že nás čaká ešte veľa ďalšej práce. Mám sny, ciele a idem si po ne.

P.S. : Šibal bol škaredo chorý a minimálne do apríla sa v oddieli neobjaví.
P.S. II.: Šibal sa už neobjavil vôbec.

Zima a Jar 2010 - Čipera

A predsa sa objavil! Sun sa na malú chvíľu vrátil, aby opäť kamsi zapadol. Snažil som sa ho nenápadne nalákať späť, záujem aj prejavil, obávam sa že skôr zo slušnosti. Zmenil sa. Nie je vôbec prítulný, na dotyk reaguje chladno, jeho správanie je drzejšie, za to rád sa rozpráva, šantí, smeje a je krajší ako pred tým. Po tom som ho videl ešte raz náhodou na ulici, kde sme prehodili zopár slov a opäť sa rozišli. Náhodou som na facebooku natrafil na video, ktoré natočil s kamarátmi niekde za budovou školy. Sprejovali tam po stene, fingovali, že sa bijú a podobne. Vrátil som sa nohami na zem – nie je žiaden anjelik, pravdepodobne nestojí o nejaké hlbšie kamarátstvo a je rovnako tak komerčný, ako aj ostatná mládež. Premýšľal som, že to pošlem riaditeľovi školy a jeho rodičom, ale nechám to tak. Nemám s tým nič spoločné. Bolí ma to. Možno som mal len naivné ilúzie, že aspoň jedno dieťa je to správne, teraz keď vidím kam smeruje (a keď si predstavím, čoho je schopný vzhľadom na svoju odvahu v kombinácií so zlou partiou, bojím sa) intelektuálne o neho strácam záujem, aj keď fyzicky je stále krásny. Cítim zárodky zlého smerovania. Šibal sa k nám už tiež nevráti. Dostal som správu, že na neurčito. Zima prebehla, bola nepríjemne dlhá, ale o to krajší pocit vykúpenia prišiel s jarou. Ale mám pocit, že sa rodí iné kamarátstvo. Bude mať prezývku Čipera. Je v našom oddieli od septembra 2009 a prezývku som mu vymyslel podľa jeho mierne hyperaktívneho správania. Na jednej víkendovke na jar sa však akoby niečo zlomilo medzi nami a pocítil som jasné náznaky, že si k sebe hľadáme cestu. Môžem ho teraz pohladiť? ako to zoberie? Nezačne si o mne myslieť, že som úchyl? Príjme to? Ako zareaguje? Vtedy mi prvý krát prebehla hlavou myšlienka, čo ak zlyhám? Nie nutkanie, skôr intelektuálna otázka. Keby sme boli sami a aktivita vychádzala od neho – odmietol by som? Čipera je energický chalan so svetlohnedými vláskami. Aj keď je niekedy tvrdohlavý, neprístupný, hrá sa na veľkého frajera a na ulici je to malý grázlik (to video so Slniečkom natáčali spoločne) v srdci sa mi vidí ako citlivý a úprimný, túžiaci po kamarátstve. S oddielom som spokojný. Všetko, čo sme si zaumienili nám vychádza. Škoda len, že nás nie je o niečo viac.

„Myšlienky na internete, ktoré mi pomáhajú sa držať ...“ nasledujúci text je skopírovaný z internetu

„BoyLover môže spraviť len 4 veci pre chlapca ak chce byť pravým BoyLover-om. A to dať 4 veci zo seba:

1. Je to jeho rozum
2. je to jeho srdce
3. je to jeho čas a
4. sú to jeho peniaze.

To sú jediné veci ktoré BoyLover ako dospelý kamarát môže pre svojho mladého kamaráta urobiť, alebo mu dať.

Prvá vec na „pedofilovi“ je to, že vidíš fyzickú a duševnú krásu dieťaťa. Druhá vec je, že vychovávaš dieťa, si jeho vychovávateľom, to je črta BoyLover-a. Čo je to? Aspekt, že hovoríš: „Ja som tvoj mentor, ja som tvoj učiteľ, ja som tvoj poradca a som tvoj priateľ. To je všetko kamarátko, nie je viac úžasnejších vecí, ktoré môžem pre teba urobiť(než tie 4 veci). Ak urobím niečo viac, nemyslím na teba, myslím na seba. A to by som nebol pravý BoyLover, pretože by som tu nebol kvôli chlapcovi.“
Zoberieš to dieťa, postavíš ho na vysoký piedestál, kde nikto iný neexistuje, okrem toho dieťaťa, do ktorého si zaľúbený, (a isto dospelý kamarát môže byť zaľúbený do malého priateľa). Ale ak čo i len jediný krát pôjdeš pod „opasok“, a zoberieš si to dieťa a začneš s ním intímnosti, robíš dve veci. Už si mu dal svoje srdce, teraz mu dávaš svoj život. Je to to čo chceš? Vložiť celé svoje srdce a celý svoj život do rúk malého dieťaťa, ktoré zatiaľ nie je ešte celkom sformované? Myslím si, že nie.
Lebo ak zoberieš dieťa z toho vysokého piedestálu na ktorom ho máš, pretože je pre teba všetkým. A ty ho dáš dole a začneš s ním riskovať. Už nie je primárne tvoj mladý kamarát. Teraz je sekundárne tvoj malý kamarát, primárne je to tvoj milenec. Teraz si to dieťa umiestil na rovnakú úroveň ako seba, aby ste boli spolu fyzicky, intímne, aby ste (aspoň dúfam) robili hocičo čo to dieťa chce robiť a nebudete robiť nič čo by dieťa nechcelo. Už si tým pádom prekročil hranice a dal si tomu dieťaťu rovnaký status ako máš ty, aby sa stalo tvojim milencom. Teraz je tvojim rovným. Dúfaš a modlíš sa, že ak si mu dal svoje srdce a svoj život, že on spravil to isté, že ti dáva jeho srdce a život a že nemáte oči pre nič iné než pre seba.
Udržať tajomstvo vyžaduje silu od toho dieťaťa. Ale jeho sila nie je stabilná, jeho srdce nie je stabilné. Narúšaš túto schopnosť chlapcovho srdca, alebo budeš pokračovať byť jeho učiteľom, jeho mentorom, jeho poradcom a jeho priateľom? To je na tebe, aby si sa rozhodol. Pretože ak dáš tomu dieťaťu tvoje srdce a tvoj život a on ti nedá svoje srdce a život, tak máš viac ako veľký problém. Ak niekedy niečo čo i len slovom naznačí, čo som už videl počas života že spravili, tak sa považuj za minulosť, žiadne „ak“ „ale“ „čo ak“ nebudú, si história. To dieťa teraz ukončilo tvoj život jednou jedinou vetou.

Leto 2010

Predpokladal som, že v tomto roku mi už na nejaké tábory neostane čas, ale ako som sa mýlil! A nakoniec to leto, ktoré som ani nedúfal, že sa mi podarí prežiť nejak pekne si zaradím medzi najkrajšie letá môjho života. Prvý týždeň som sa zúčastnil pobytového tábora – svojho rozlúčkového a jedného z najkrajších aké sa podarili. Tento krát nie deti bolo to suprové, ale absolútne dokonalá partia, ktorá sa (obávam) už nezopakuje. Dali sme si síce záväzok, že sa o rok stretneme a budeme robiť tábor, ale ... rok je dlhá doba.

V každom prípade vďaka za tých krásnych 6 dní. Boli to jedny z najlepších dní môjho života. O rok bude rekapitulácia, či sa sľub podarilo dodržať. Bolo by to krásne, keby ano 

Oddiel ide ďalej, len bude treba zosúladiť nové podmienky do ktorých sa dostávame. Cítim to, že prichádza obdobie, ktoré nebude ľahké a bude jednou z ďalších skúšok životaschopnosti toho, čomu sme dali pred štyrmi rokmi život. Verím však, že tak ako všetky predošlé skúšky, aj túto prežijeme!

Jeseň a zima 2010 - Mesiačik

Hrubá čiara a začiatok na zelenej lúke. Tak by sa dala charakterizovať Jeseň 2010. V septembri sme „dodýchali“ v starých priestoroch a účasť troch detí na poslednej schôdzke bola len akousi smutnou bodkou za naším účinkovaním. Oddiel však nezanikol, len sa presťahoval do nových priestorov a začal takpovediac odznova. Len tri deti s nami prešli do nových priestorov, kde s nami začala celá zbrusu nová partia. Zbavili sme sa obmedzení školy, zbavili sme sa svojej vlastnej minulosti (nepodarené akcie a celé ročníky, ktoré spôsobovali nezáujem detí) a poučený z chýb sme začali aktivity, po ktorých teraz, na konci novembra môžem povedať, že ide o zatiaľ najlepší ročník vôbec. Doterajšia neskutočná účasť členov hovorí za všetko – 85%.

Z tých detí, ktoré som spomínal v predošlom texte sú už všetci minulosťou. Medzi nováčikmi sa objavilo zopár špuntov, s ktorými si určite budem rozumieť. Po náročnom lete a septembri sa zase sa cítim plný energie. Zase sa neviem dočkať každej ďalšej akcie/schôdzky. Napríklad taký Mesiačik. Ale napíšem o ňom až neskôr ...

Okrem Mesiačika sa sporadicky začal objavovať aj ďalší, o dva roky mladší chalan a nenápadne a vlastne aj dosť nápadne ho lákam aby sa stal naším riadnym členom. Prvý krát som ho videl v lete a teraz navštívil našu tretiu akciu. Šibalstvo mu z očí len tak srší, necháva si v zime zohrievať ruky (vo vlaku aj nôžky) a rád sa smeje. Škoda len niektorých zlých vlastností, s ktorými bude musieť zabojovať.

No a čo sa týka Mesiačika, je to skvelý chalan, mimoriadne inteligentný, aktívny, síce si drží odstup, ale to mne to len vyhovuje. Poznám sa s jeho rodičmi a tak som radšej opatrnejší. Sám nejaký dotyk nevyhľadáva, je zdravo sebavedomý a pravdepodobne má doma lásky dosť. A to sa mi akosi viac páči.

P.S.: V oddieli sa nedávno objavil osemročný chalan – Smejko. Rád a na všetkom sa smeje. Padli sme si do oka a posledný deň tábora aj do náručia. Je zvláštny a pokiaľ bude chodiť pravidelne, neskôr o ňom niečo viac napíšem. Mesiačik stále chodí, nedávno som si s ním dal zápasnícky súboj a porazil som ho. V odvete som sa nechal naoko poraziť zase ja. Sú to však azda jediné chvíle, keď sme si fyzicky blízko. Viac by nebolo dobré.

Jar 2011

Smejko ostal v našom oddieli niekoľko mesiacov, potom po istých nepríjemnostiach, ktoré predpokladám najviac zavážili prestal náš oddiel navštevovať. Ostali v ňom dvaja chalani a osem dievčat, s ktorými sme spravili niekoľko úžasných akcií. Začal som však cítiť akúsi nepríjemnú vyčerpanosť. Akoby som nemal ďalej chuť pracovať. Možno mi chýba nejaký impulz, nejaký čerstvý vánok, niečo v čom by som videl väčšiu motiváciu. Pomaly ale isto začínam premýšľať ako ďalej. Pripravujem program a nábor na budúci školský rok a popri tom premýšľam čo so životom. Nemám dobrú robotu a od leta ju pravdepodobne nebudem mať vôbec. Situácia do ktorej sa dostávam mi nepríde vôbec ružová. Môžem si za to sám, no zároveň sa veľmi bojím (panicky), že aj keď robotu získam niekde inde, moje depresie sa opäť vrátia a budú tak hlboké ako na jeseň 2007, jar 2006 a tie pred tým. Som však vďačný aspoň za to čo mám. Viem, že to nikdy nebudem ľutovať. Ani keď bude najhoršie.

September za obdobie Január – Jún 2011

Leto 2011
Mám pocit, že toto leto je ďalšie, ktoré som si užil naplno. Jeden veľký výlet, dva tábory, niekoľko ďalších pekných zážitkov a keď sa obhliadnem dozadu, hodnotím, že viac sa stihnúť nedalo. Bolo to pekné leto, prežil by som ho znova, ak by som mohol. Spríjemňovali mi ho dve malé prekvapenia, aj keď trochu rozmaznané. Na malú chvíľu sa vrátil aj Smejko. Celkom nečakane a náhodou som ho mal na starosti na prvom krátkom tábore. Vôbec sa nezmenil. Je aktívny, provokatér a krásavec, tak ako aj bol. V planetáriu však ukázal, že pod maskou „chlapa“ sa skrýva mačiatko túžiace po láske a objatí (nechápem, veď od rodičov ich má dosť!). To bolo však naposledy, čo som ho stretol.

Jeseň 2011

Našiel som si robotu, ktorá je psychicky mimoriadne náročná, ale snáď to nejako zvládnem. Tento text píšem keď je vonku jar a hodnotím to tak, že som si v celku zvykol. Mám vedúcu, ktorá je ústretová a plánuje mi v prípade potreby služby tak, že zvládam popri tom oddiel aj školu – áno dal som sa na externé štúdium.

V oddieli sa udialo niekoľko zmien. Absolútne nám zlyhal nábor, od ktorého som si veľa sľuboval, zase na druhej strane veľké množstvo nováčikov ku nám prišlo po známostiach. Kapacita oddielu síce nie je naplnená, ale je to oveľa lepšie ako to bolo minulý rok. Som rád, že ich mám a snažím sa im to oplatiť programom, ktorému neustále dvíham úroveň. Darí sa. Konečne môžem povedať, že sme zabehnutý oddiel „na vrchole svojich síl“.

Jeseň je krásna a teplá, od detí sa mi celkom darí držať si odstup a aj kvôli tomu, že nemám tam nikoho, do koho by som sa bol schopný zamilovať. Písal som už kdesi vyššie, že možno je to tak lepšie.
Smejko sa občas objaví, no záujem o mňa a o našu činnosť je mizerný. Je minulosťou. Mesiačik chodí, ale je chladný a drží si odstup. Rastie a dostáva sa do puberty. Navyše je mierne radikálny a to sa mi na ňom nepáči. Vážim si ho ako verného člena, vychádzam s ním perfektne, no tak nejak cítim, že on nie je viac môj typ.

Zima a Jar 2011

Náš oddiel sa neustále rozrastá a v období medzi januárom a marcom sa ku nám pridalo asi šesť ďalších nováčikov. Všetko chalani. Mám však trochu smolu, všetci tí, ktorí sa mi páčia majú len nízku účasť alebo po skúške našej činnosti nechcú ďalej pokračovať. Skúšam na každom jednom pracovať a presvedčiť ich, ale som veľmi vyťažený. Činnosť oddielu je sama náročná na realizáciu a prípravu, neostáva mi čas na individuálne venovanie sa jednotlivcom. Nehovoriac o tom, že celý môj život je teraz príliš náročný. Idem na plno a niektoré dni doslova padám na ústa od únavy. Neostáva mi energia na to, aby som niekomu vysielal podprahové signály, ktoré sú tak potrebné (aj pre mňa, priznám si to). Avšak nie je to až tak bolestivé ako pred tým, keď nás bolo málo, keď sa tak nedarilo a hlavne keď som mal oveľa viac času na svoje vlastné myšlienky.
Na prelome februára a marca som spravil rázny krok pre vlastnú bezpečnosť – zrušil som si účty na facebooku a na všetkých možných forách a odkazovkách. Prestal som chodiť na zakázané stránky, ktoré mi pomáhali pri uvoľňovaní „napätia“. Príliš sa bojím, nestojí to za problémy. Len to uvoľňovanie napätia ide zase trochu ťažšie. (P.S.: na to je celkom jednoduchý recept, prišiel som na to s odstupom času. Dodržiavať pitný režim a dobrú životosprávu. Ak v tom nie je nejaká iná choroba, telesné "funkcie" sa časom napravia samé ... :) )

Zvažoval som návštevu odborníka – sexuológa, ale čo by som mu povedal? Asi by som musel vyjsť s pravdou von? A to som zavrhol predsa už dávno. Uvidím čo bude, mám stále plány a tie sa teraz plnia. Život vôbec nie je taký zlý. Práve naopak. Len čakám na nejaký „darček“, ktorý by mi ho trvalejšie oživil. Asi si založím rodinu. Len ešte neviem s kým.

Áno a objavil sa u nás malý drobec, ktorého sa mi podarilo trochu namotať na moju osobnosť. Mám pocit, že ak budem mať šancu a trochu zapracujem, bude chodiť medzi nás najmä kvôli mne. Zatiaľ ho nazvime Lízatko. Je malý, túlivý no pri tom bojovný. Uvidíme.

Jar – pokračovanie

Lízatko oznámil, že u nás nepokračuje. Je len ďalší z rady, ktorý sa mi páčia a nechodia. Odpudzujem ich snáď ja nejakým iným prístupom? Niečo, čo si neuvedomujem? Prečo sú pre mňa stále tak nedostupní aj na obyčajné kamarátstvo? (Mesiačika nerátam, ten starne a drží si odstup a nepáči sa mi natoľko) Alebo je to osud, práca anjela strážneho, ktorý má týmto chráni pred mojim vlastným zlyhaním ? (ale ja nemám pocit, že by som mal problém sa ovládať) (P.S. s odstupom času : ovládať v zmysle "neznásilniť" to naozaj nebol problém, ale ovládať - nepohľadiť a nedotknúť sa, držať si zdravý odstup a skutočne sa správať ako vyrovnaný dospelý, ktorý to má v hlave jasne zrovnané ... to som vtedy ani neskúšal a teraz viem, že som robil veľkú chybu.)

Na jednej z posledných akcií sa objavil po pol roku jeden z našich bývalých členov. Vyrástol do krásy, ale opäť sa opakuje to, čo s viacerými pred ním. Nechodí a je tak pre nás (a pre mňa) nedostupný.

Tu som svoj príbeh ukončil. Necítil som potrebu pokračovať, pre mňa svoju úlohu toto "spovedanie sa zaheslovanému súboru v PC" splnilo a viac som to nepotreboval. Ono nakoniec len v menších obmenách by sa opakovalo to, čo v poslednej tretine - chalan, ktorý sa mi páči, nemám priateľku, oddiel ide, oddiel má problémy, mám robotu ... a tak dookola.

Oddiel dnes už nefunguje avšak robím niečo iné - lepšie. Bola to poučná a veľmi dobrá kapitola môjho života, po ktorej som plynule - už ako profesionál, prešiel do roboty, ktorá ma napĺňa, po ktorej som túžil a ktorá sa stala mojim zmyslom života. S deťmi sa dodnes stretávam takmer denne a teraz narážam skôr na iný problém. Okolie vidí, že nemám rodinu a ja mám čím ďalej tým väčší problém vykecať sa z toho, že prečo nie je ani vo výhľade.

Nikdy som sa do väčších problémov nedostal, to však neznamená, že som nemal nepríjemné rozhovory. Z jedného sa spamätávam už viac ako rok. Znamenal veľké zmeny v mojom živote, koniec jedného kamarátstva (s rovesníkom) a niekoľko bezsenných nocí. V podstate o mne prezradil pred cudzím človekom, ako vníma moje správanie a bohužiaľ bol veľmi blízko pravde.

Niekde som robil chybu a dnes to samozrejme viem.

O tom možno nabudúce alebo niekde na chate.

Aj keď môj príbeh nie je dramatický, neprešiel som si väzením ani peklom doma, pevne verím, že môže byť obohacujúci. Chcel som ukázať, že dá sa žiť s tým dlhodobo a dobre.

Na záver chcem dodať, že príbeh sa mohol vyvíjať všelijako, ale veľmi mi pomohli ľudia z pedo komunity, ktorí ma dopovali informáciami, skúsenosťami a príbehmi. Najviac som vďačný starým "legendám" ako jkevinovi, Dareiosovi, Abbottovi, g22, _harkonovi_ (ako Daniel Liddel mal riadnu odvahu :) ), Kaszovi, Tomku-ovi, blhonzovi, Akallabethovi, Mirokovi (a jeho fantastických príbehoch, jeho web ako jediný prežil skúšku časom a funguje od počiatkov dodnes ... ) a množstve ďalších, ktorí už sa aktívne do komunity nezapájajú (aspoň o tom neviem). Chcel som spoznať aj Sirriusa, ktorý založil boylove.host.sk - prvý web, ktorý som mal možnosť čitať - no nikdy sa mi to nepodarilo, nikto ho nepoznal. Mám vás rád, veľmi ste mi svojho času pomohli a je to aj vaša zásluha, že som nikdy "nezlyhal" a správne si ujasnil hodnoty. ĎAKUJEM.
Uživatelský avatar
LBoy
Nový člen
Pohlaví: Muž
Příspěvky: 3
Dostal: 9 poděkování

Re: LBoy - môj príbeh

Nový příspěvek od LBoy » pátek 23. 12. 2016, 2:22:39

Slniečko mal byť správne SUN...nechcel som pôvodnú prezývku používať, občas som ju totiž použil v reále.
Uživatelský avatar
Filip
Člen skupiny ČEPEK
Pohlaví: Muž
Líbí se mi: Chlapci
ve věku od: 3
ve věku do: 23
Výkřik do tmy: Dieťa je ako kvetina, keď ho odtrhneš, zvädne.
Příspěvky: 510
Dal: 661 poděkování
Dostal: 338 poděkování

Re: LBoy - môj príbeh

Nový příspěvek od Filip » pátek 23. 12. 2016, 20:33:59

Ďakujem ti za pekný a poučný príbeh. :)
Uživatelský avatar
Silesia
Registrovaný uživatel
Pohlaví: Muž
Líbí se mi: Chlapci
ve věku od: 8
ve věku do: 13
Příspěvky: 722
Dal: 341 poděkování
Dostal: 149 poděkování

Re: LBoy - môj príbeh

Nový příspěvek od Silesia » pátek 23. 12. 2016, 22:46:13

Buď pozdraven velmi rád jsem si přečetl tenhle dlouhý ale krásný příběh. Mám spoustu otázek a věřím, že časem budu mít příležitost je položit. Zatím doufám že tu s námi pobudeš.
Odpovědět

Kdo je online

Uživatelé prohlížející si toto fórum: Žádní registrovaní uživatelé a 0 hostů