Šťastie na dosah- povídka

Místo pro sdílení vlastní tvorby uživatelů - povídky, básně, písně, kresby, fotografie, videoklipy aj. (Na tento web není vhodná ani psaná či kreslená pornografie!)
Uživatelský avatar
Mato
Registrovaný uživatel
Pohlaví: Muž
Líbí se mi: Chlapci
ve věku od: 6
ve věku do: 12
Příspěvky: 248
Dal: 69 poděkování
Dostal: 43 poděkování

Šťastie na dosah- povídka

Nový příspěvek od Mato » pátek 28. 9. 2012, 12:48:52

Upršané ráno prinieslo so sebou nie jeden blesk. Veľkomesto sa zmenilo na bažinu upršaných betónových kociek a obdĺžnikov. Vonku sa nemyhla jediná noha a vozovka bola taktiež obmedzená. Voda ostávala stáť na cestách a neďaleké jazero dosahovalo vysoko kritickú hladinu. V centre mesta neďalekého parku stál sirotinec, ktorý pred nedávnom privítal dvoch nových chlapčenských jedincov. Starší Matias a jeho malý bráško Filip sa aklimatizovali celkom úspešne. Smutná nálada oboch bratov trvala ešte od nešťastej autonehody ich rodičov. Pokojná a bezstarostná rodinka stroskotala na základe opitého vodiča.
*** *** ***
„Netruchlite toľko... už je to mesiac, čo ste sem prišli,“ ozvala sa milá teta Bety na dvoch bračekovcov, schúlených pod jednou dekou. Desať ročný Matias len tíško hľadel na malú nočnú lampičku a nereagoval na Betyn komentár. Filipko sa rozplakal a hľadajúc oporu sa oprel o bratove plece.
„Filip je to jediné, čo mi ostalo,“ šepol Matias a nezmeneným pohľadom skúmal lampu. Teta Bety sa posadila k tým dvom, silnou a veľkou rukou ich naraz objala a zamyslene povedala:
„Kolobeh života... ľudia odchádzajú a zase prichádzajú noví. Nikto si nevyberá čas ani miesto. Raz príde na každého z nás, ale prečo premárniť zvyšok života trúchlením? Rodičov to neoživí a určite by nechceli, aby ste sa pre nich trápili... Nechcem od vás, aby ste zabudli... život ide ďalej, či už chcete, alebo nie.“ Matias sa uprene pozrel na Bety a smútok v jeho očiach zosilnel.
„Nepoznali ste našich rodičov. Oni si nezaslúžili odísť, oni nie. Po svete behajú milióny zlých ľudí, ale zomierajú len tí dobrí... Kde je ten váš kolobeh života?“ Ani on nezadržal kvapku slzy a pritúlil sa k Filipkovi. Strapatými bledými vláskami sa dotýkal jeho čiernych hustých stromov. Tetina ruka ich oboch pohladila a potichúčky opustila útulnú izbyčku s dvoma postelami. Jemná modrá stena sa pri svetle lampy premieňala na olivovo zelenú. Okrem dvoch hnedých skríň a veľkého stola pod oknom bola izba celkom prázdna.
*** *** ***
„Filip má len šesť. Bol zaradený do systému,“ povedal vysoký a chudý chlapík, sediaci za dreveným kancelárskym stolom. Teta Bety ho len letmo počúvala. Na chlpatom kresle si štrikovala pestrofarebnú handričku. Neunikli jej však slova Filip a systém.
„A čo bude s jeho bratom Matiasom?“ opýtala sa celkom zvedavo- neprerušene pokračovala v štrikovaní.
„Ach ten,“ spomenul si muž a váhavo sa poškrabal po brade. „Hmm... no, tak ten tu bude musieť ostať. Šanca na adopciu desať ročného chlapca je mizivá.“ Zatvoril zošit s Matiasovou fotkou a založil si ruky za hlavu.
„Vieš, čo sa stane, keď ich rozdelíš? Matias má výbušnú povahu a je dosť prudký a citovo zaviazaný na Filipa. Mohlo by mu to ešte viac zhoršiť jeho psychický stav.“
„Bety, pokiaľ viem, tak správu sirotinca si nechala na mne. Robím to už nejaký ten piatok... nech aspoň jeden z nich pocíti lásku rodiny.“
„Aj keď som už stará a sirotinec mi nepatrí, viem predvídať. Lásku rodiny totálne pretrhneš, ak ich rozdelíš. Naozaj chceš tak mnoho podstúpiť?“ Prestala so štrikovaním a uprela svoju pozornosť na mladého správcu štátneho sirotinca. „Čo to dristám, sprav ako chceš.“ Bety sa vrátila k svojej starej činosti.
„Pozeraj, mne je momentálne jedno, ako sa budú správať, keď ich rozdelím... Nechcem tým povedať, že mi na nich nezáleží, práve naopak. Potrebujeme miesto pre ďalšie deti. Už aj tak je nás tu dosť. Skús ma aspoň troška pochopiť.“
„Ako som ti už povedala, Milan. Nechám to na teba, ale poriadne si to premysli.“
*** *** ***
Neprešli ani dva dni a do štátneho sirotinca sa ozval mladý párik s prosbou o adpociu Filipka. Správca Milan ich samozrejme pozval na návštevu do skromného sirotinca. Bola streda a upršané dni vystriedalo slniečko. Nádherný deň na adopčnú prípravu. Dvaja mladí ľudia sa držali za ruky a zvonili pred sirotincom. K malej zelenej bránke pristúpila Bety a ochotne im otvorila. Milo privítala oboch budúcich rodičov a v spoločenskej miestnosti im ponúkla kávu. Prisadol si Milan. Zvedavé deti kukali spoza rohov a schodov a škúlili po Milanovom papieriku, koho chcú adoptovať. Jedno staršie dievča nakoniec prinieslo ďalekohlad. Po minútkovom skúmaní sa s hrôzou pozrela na Matiasa. Všetci si najprv mysleli, že chcú jeho, ale keď hlavou naznačila na skrčeného Filipa, bolo to viac ako jasné. Starší chlapec stojaci pri Matiasovi ho potľapkal po pleci a povedal: „Staršie deti nikto nechce, takže sa zrejme budeš musieť s brachom rozlúčiť...“ Matias na nič nečakal, vtrhol do miestnoti a zreval:
„Filip ostane so mnou!“ Zdesení dospelí upreli pozornosť na dieťa. Milan očervenel a zbrklo naznačil rodičom, že sa nemusia ničoho obávať. Prísne pozrel na Bety a tá už odprevádzala nahnevaného Matiasa z miestnosti. „Bety, však si neadoptujú Filipa?“ pýtal sa celkom ustráchane.
„No, obávam sa, že áno,“ odvetila Bety a zavrela za sebou dvere. „Sadni si, Matias.“ Ukázala na sedačku vo vedlajšej miestnosti.
„Tak nech si vezmú aj mňa!“ vyhŕkol Matias.
„Bohužiaľ, chcú len Filipka.“ Smútok v Betyných očiach ostatné deti nasávali ako vôňu nebezpečného dobrodružstva. Matias sa náhle zvrtol a snažil sa prešmyknúť cez Betynu ruku, ktorá ho vzápetí vrátila dozadu. „Nezhoršuj to ešte viac,“ zahriakla ho.
Filip dnes opustil detský domov v sprievode nových rodičov. Medzitým ako sa spolu hrali v parku, Matias vyšľapal v izbe do koberca chodník. Neustále kráčal nervózne sem a tam. Večer, keď sa vytešený Filip vrátil z parku, Matias ho silno objal a šepol mu do ucha: „Oni ťa chcú zobrať. Už nikdy ma neuvidíš, ak pôjdeš s tými ľuďmi. Za každú cenu musíš bojovať, aby si ostal.“ Po hrôzostrašnom bratovom šepote už nebolo Filipovi dvakrát do smiechu. V šesť ročnej hlavičke si mixoval krásny čas, strávený s novými rodičmi a bratove slová pohromy. Zmätený nevedel, čo má vlastne spraviť.
*** *** ***
„Filip zajtra odchádza... navždy,“ pripomenula Bety a sklopila hlavu.
„Nie!“ zreval Matias. „Ja ho nepustím. Buď si vezmú aj mňa, alebo ostane tu!“ S roztiahnutými rukami sa postavil pred brata. Ochotný položiť za neho život, nepriateľsky zazeral na tetu Bety.
„Nemyslím, že sa ťa bude niekto pýtať,“ zdôraznila Bety a vrátila mu nepriateľský pohľad. Matias odviedol bračeka do izby a nevšímal si udivené pohľady ostatných detí.
Nadišiel veľký štvrtok. Auto nových rodičov už čakalo pred domovom. Milan s tetou Bety silno klopali na zamknutú izbu dvoch bratov. „Toto už nie je vtipné,“ panikáril Milan. Bety ho ukludňovala a milým hláskom sa snažila presvedčiť desať ročného Matiasa.
„Filip ostane so mnou!“ opakoval stále dookola.
„Matias, zlatko chvíľu ma počúvaj,“ ozval sa Betyn bezmocný hlas. „V živote zažiješ veľké zmeny a bude ich strášne veľa. Neboj sa prijať jednú z nich, inak nikdy nedospeješ...“
„Tak potom nechcem dospieť!“ odpovedal Matias cez dvere tlmeným hlasom. Bety sa nenechala odradiť a pokračovala:
„Vyrastala som u cudzích ľudí... zlá doba, zlé podmienky pre deti. Vlastný rodičia sa ma vzdali a myslíš, že sa ma pýtali? Neskôr som sa ocitla v sirotinci podobne ako všetky naše deti. O rok ma adoptovali do rodiny, kde som robila slúžku... nebudem ti rozprávať celý môj príbeh. Chcela som ti len povedať, že nie vždy má človek na výber. Občas musí odbočiť z vysnívanej cestičky a pristúpiť na pravidla iných...“
„To by stačilo! Okamžite otvor, lebo vyrazím dvere a dostaneš takú bitku, že si nesadneš mesiac na zadok!“ zreval Milan z plných pľúc. Nikto sa neozýval. Trochu odstúpil a silným kopom vyrazil dvere. Izba bola prázdna a okno dokorán otvorené. Vyklonil sa a skonštatoval situáciu: „Z troch metrov skočili do nahrabaného lístia... rýchlo von. Musíme ich nájsť, pokiaľ si neublížia,“ zavelil a dvaja opatrovníci následovaní hordou zvedavých detí, utekalo do záhrady detského domova.
„Rýchlo! Vylez! Nemáme moc času.“ šepol Matias a vyštveral sa spod postele. Pomohol bratovi, prehodil cez seba batoh a potichúčky našľapovali po schodoch do spodnej časti domu. Sem tam schody zaškrípali, ale našťastie nikto nebol vnútri, aby ich počul. Pomaličky sa presúvali celým domom až k zadnému východu. Poslednýkrát sa obaja poobzerali po prázdnom dome a rýchlo vybehli von. V diaľke bol počuť krik ostatných detí, opatrovníkov a nových, zatiaľ bezdetných rodičov.
*** *** ***
Obaja uprchlíci preskočili malý drevený plot a prešli cez cestu na chodník. Utekali zarovno s betónkou na najbližšiu križovatku. Ešte predýchavali dlhý šprint, keď sa pred nimi objavil starší ujo, ktorý sa ustarostene podopieral o drevenú palicu. „Pred kým utekáte, chlapci?“ spýtal sa.
„My... my neutekáme, teda utekáme, ale pred nikým. Je to len hra,“ zbrklo odpovedal Matias a potiahol Filipa za ruku. Obehli uja, akoby neexistoval a na križovatke zabočili vpravo. Zrazu sa ocitli uprostred veľkých domov, obchodov a stovky ľudí, nevšímajúcky míňali chlapcov. Pred nimi sa tiahla dlhočízna cesta nikam. „Taký výlet sme ešte nemali,“ poznamenal Matias užasnuto.
„Nevrátime sa?“ prosebne hľadel na brata.
„To nejde. Oddelili by nás... musíme si nájsť vlastný život. Neboj, postarám sa o teba.“ Filipovi neostalo nič iné ako súhlasiť a vydať sa na nebezpečnú cestu samostatnosti.
Bratia pokračovali hlavnou a rušnou cestou. Po pravej strane stáli rodinné domky so záhradami a po ľavej strane obrovské mrakodrapy osvetlené neonmi. Hoci nebola ešte tma, neony svietili dosť prudko, aby ich bolo vidno zďaleka. „Som hladný a je mi zima,“ kňučal Filip a ťahal uponáhlaného brata za rukáv čiernej mikiny.
„Vydrž, vydrž, niečo ti dám.“ Otvoril batoh a vytiahol zelenú mikinu, ktorú pomohol bratovi obliecť. Rukou pošmatral na dne batoha a vytiahol veľké jablko. „Zjedz aj ohryzok, nemáme toho veľa,“ zdôrazňoval Matias a vytiahol jablko aj pre seba.
Neprešli ani sto metrov a pred nimi sa zjavilo policajné auto s blikajúcimi svetlami. „Za mnou!“ zreval Matias a stiahol Filipa do pravej strany. Bežali k najbližšiemu rodinnému domčeku. Matias pomohol bratovi preskočiť nie veľký plot a hneď za ním vyštartoval aj on sám. Tučný policajt sa sotva vyštveral z auta a už do neho naspäť sadal.
Chlapci bežali cez záhradku, až k otvorenej bránke na druhej strane. Ocitli sa znova na ceste. Spoza roha ulice sa odrážali svetlá policajného auta. Matias sa okamžite rozhliadol po okolí. „Ja nechcem ísť do väzenia,“ rozplakal sa Filip.
„Nikam nepôjdeš,“ zvolal víťazoslávne a otvoril kontajner na smeti. „Vlez tam! Počkáme, kým nezmiznú a potom nájdeme bezpečnejšiu cestu,“ oznámil Filipovi a prestrčil ho do smradlavého smetného koša. Vkĺzol za ním a opatrne zavrel plechový poklop. Práve včas. Akurát zabočilo policajné auto na ulicu a pomaličky prešlo popri kontajneri. „Fúj,“ zastonal Filip.
„Pššt!“ Matias mu rýchlo pritisol dlaň na ústa. „Sú blízko,“ šepol.
*** *** ***
Malí utečenci ostali v kontajneri na smeti až do večera. Ochladilo sa. Filip si zapol zelenú mikinu až po krk a golierom si prikryl nos, aby nemusel dýchať ten smrad pokazeného jedla a vyhodených odpadkov. Matias postupoval podobne, ale na tlmenie smradu použil rukávy pritisnuté cez pol tváre. Opatrne vykukli cez pootvorený kontajner a skontrolovali situáciu. „Čistý vzduch,“ zavelil Matias a čoskoro boli obaja zase na úteku. Tentokrát sa im utekalo ľahšie, pretože vonku vládla tma. Ani pouličné lampy nemých ulíc nespomalilo prchajúce deti. Ulica bola ohraničená vysokými topoľmi, za ktorými sa tiahol hustý listnatý les.
Čoskoro sa dostali na rozcestie. „Teraz sa musíme rozhodnúť,“ povedal Matias a rukou zastavil brata, smerujúceho betónkou do mesta. „Keď pôjdeme do ľava, ocitneme sa opäť v meste a určite nás tam chytia. Na pravo je zase les. Zdá sa, že ten turistický chodníček vedie do najbližšej dediny... Ja by som šiel cez les,“ dodal. Rozhodnutý Filip ukázal prstom smerom do mesta. „Keď nás chytia, pôjdeme do väzenia,“ postrašil brata.
„A... ale tam v lese nás zožerú bubovia a smrtky,“ oponoval so strachom v hlase.
„To som si len vymyslel, nič také neexistuje,“ vysvetloval Matias.
„A čo ten film Perlový duch!“
„To je len rozprávka, aby postrašili malé deti. Robia to kvôli tomu, aby neutekali rodičom a nestrácali sa.“ Filip pochytil trocha odvahy, ale aj tak mu pri vstupe do temného lesa drkotali zuby ako o závod. Husté konáre zasahovali do turistického chodníčka, ktorý bol hrboľatý ako horská dráha. Sem tam sa ozval hukot sovy a zašuchotanie lístia v povetrí. Každý zvuk prírody ubíjal Filipovi z odvahy a ani Matias sa necítil na sto percent v bezpečí. „Vôbec to nie je strašidelné,“ povedal, aby sa nestrapnil pred mladším bratom a stále hrdo niesol meno ochráncu. Chytili sa za ruku a ďalej kráčali pritisnutý k sebe.
„Už nevládzem, som unavený a bolia ma nohy,“ sťažoval sa Filip po hodine chôdzi lesnou cestičkou.
„Dobre, vyspíme sa a zajtra budeme pokračovať,“ povedal Matias a vybočil z vyšľapaného chodíčka do hustej trávy. Prebrodil sa až k mohutnému stromu, ktorý svojími padnutými konármi vytváral útulný prístrešok na prespatie. Matias sa predral dnu a vystrel tam chlpatú deku. „Tu máš, prikry sa ako s perinou.“ Podal bratovi fialovú bundičku s kapucou. Filip sa usalašil na deke a bez váhania zaspal. Matias sa tiež prikryl svojou modrou vetrovkou a zabalil sa do deky. Po chvíli zistil, že spánok po takom stresujúcom dni len tak ľahko nepríde. Zodpovednosť za mladšieho brášku ho držala pri vedomí. Spánok sa dostavil až potom, keď sa ujistil, že mu nič nehrozí. Dokonca skontroloval posledné jablko na Filipove raňajky.
*** *** ***
Chlapci sa zobudili do hmlistého rána. Na deke pristáli malinkaté kvapky rosy. Matias si jednou rukou pretrel oči a druhou sa snažil nahmatať brata, ale keď cítil len šušťákovú bundičku, vyskočil na nohy a vybehol spod konárového domčeka. „Filip! Filip, kde si?“ volal s nefalšovaným strachom.
„Tu!“ odpovedal tenký Filipov hlások. Matias bežal za hlasom a čoskoro našiel Filipa s holým zadkom, ako čurá pri strome.
„Vieš, ako som sa zľakol? Toto mi už nerob!“ kričal Matias. V rozhnevanom hlase bolo počuť úľavu a spokojnosť.
„Trebalo mi,“ ospravedlňoval sa a vytiahol si nohavice. Obaja sa vrátili k stromovému domčeku, Matias zbalil deku a podal Filipovi jablko.
Keď sa dostali naspäť na turistický chodníček, už im nepripadal taký strašidelný ako v noci. Akurát im hustá mlha kazila bezpečnú vzdialenosť od prípadných turistov alebo horšie, policajtov. Hoci kto sa mohol pred nimi zjaviť ako duch a toho sa obával najmä starší Matias, ktorý si dobre uvedomoval následky svojich činov.
Kŕŕk, ozvalo sa z Matiasovho brucha po pol hodine. Tváril sa, že sa nič nestalo a bol by pokračoval ďalej, keby ho nezastavil všímavý Filip. „Musíme násjť niečo na jedenie... aha! Tam sú orechy!“ bleskurýchlo ukázal na orech, pod ktorým sa válali stovky plodov. Natešený Matias postrapatil bratovi jeho čierne vlásky a rozbehol sa k orechom. Našiel dva ploské kamene a prásk. Škrupinka sa rozletela a oriešok padol do trávy. Po praskaní, tlkaní a búchaní orechov o kamene sa nasýtní uprchlíci vydali lesnou cestičkou.
Na obed mlha úplne opadla a viditeľnosť bola opäť perfektná. Dokonca zbadali aj zlatisté obilné pole, čo znamenalo koniec lesa a prípadný začiatok nového života. Obaja sa rozbehli rozhliadnúť po toľkej kráse jednotvárnej prírody. Až prišli na koniec hustého lesa, nemohli si nevšimnúť nedohľadnú hranicu medzi polom a lesom. Zdalo sa, akoby sotva meter rozdeľoval úplne iný typ krajiny od tej druhej. Na horizonte vlnitého pola sa týčila malinkatá vežička miestneho kostolíka. „Vidíš, Filip? Už len takýto kúsok a budeme v dedine. Tam si nájdeme nový domov. Naše spoločné šťastie je na dosah.“ Nepatrné detské úsmevy sa rozrástli do hlučného smiechu. Bratia sa chytili za ruky a spoločne sa rozbehli po zlatom poliatom políčku. Uháňajúci ako poštár pred psom, boli čoraz bližšie k svojmu cieľu.
Malé mestečko už dávno stálo na nohách. Obchodníci na tržnici vykladali svoj tovar a po pešej zóne cupitali babky s nákupom. Matias využil šancu nepozornosti, potajomky sa prikradol k stánku s pečivom a potiahol dva plnené rožky. Skrčený Filip schovaný za kríkom, pozoroval bratovu akciu. Matias kľudným tempom predstieral prechádzku po námestí, keď ho zrazu potiahla obria dlaň za rameno. Splašene sa otočil a ruka so zeleným rukávom ho zovrela silnejšie. Inštinktivne kusol do prstu na jeho ramene a počul silný výkrik, ale aj uvoľnenie zovretia. Okamžite sa rozutekal a namieril si to čo najďalej od kríku, kde bol schovaný malý braček. „Stoj!“ zreval mužský hlas. Matias počul dupot, ako za ním dotyčný uteká. Bolo mu jasné, že sa približuje- určite bol rýchlejší. Spravil pár úhybov, ale pokúsaná ruka ho stiahla k zemi. Mocné telo dospelého sa zvalilo na úbohé dieťa. Matias sa skúšal pohnúť, ale márne. Ležal na studenej mestskej dlaždici a počul pribiehať ďalšieho. Ešte sa snažil pozrieť, kto ho zajal, ale nemohol hýbať hlavou. Silná dlaň mu ju tlačila o čierny štvorec dlaždice. Zachytil však rozhovor dvoch dospelých.
„Podľa opisu sedí. Určite to je ten starší. Chýba nám ešte mladší,“ udychčane povedal muž, ktorý sedel Matiasovi na chrbte. Jeho spoločník sa zohol, aby naňho chlapec videl a spýtal sa:
„Kde je tvoj brat?“ Matias už podľa čiapky vedel, že sú to policajti. Neodpovedal, len zatvoril oči a vystrašene dýchal. „Kde je?!“ zreval mu policajt do tváre.
„Nechajte nás na pokoji. Len... ja som chcel byť len so svojím bratom. Potrebuje ma,“ vydal zo seba slabúčko.
„Povedz nám, kde je Filip. Takto mu moc nepomáhaš. Len ho týraš,“ dohováral mu policajt, sediaci na jeho chrbte. Matias nemusel nič hovoriť. Uplakaný Filip vyšiel zo svojej skrýše. Na ceste za starším bratom ho schytil druhý policajt za ruku a nasilu odviedol do auta. Matias sa vzopieral, trepal, ale márne. Zrazu mu potiahol obe ruky za chrbát. Chvíľu čakal, čo sa bude diať. Potom počul už len cvakanie studených pút na jeho rukách. Muž zákona mu putá silno utiahol, aby sa náhodou nevyvliekol. Pomohol Matiasovi vstať. Ešte posledný pokus o útek, ale zase márne. „Stoj, nehýb sa!“ prikázal policajt a zamkol Matiasovi putá. „Už si narobil dosť problémov,“ zabručal. „Však ste mohli zmrznúť,“ dodal celkom pokojne a zapol mu modrú bundu. Všimol si Filipka sediaceho vzadu v policajnom aute. Čoskoro sa k nemu pridal. Filip ho silno objal a uplakané oči si utrel do svojej fialovej bundičky.
Auto zastavilo v meste, z ktorého prchali. Najprv zastavili pred policajnou stanicou, kde vyložili spierajúceho, spútaného Matiasa. Poslednými výkrikmi odprevádzal bračeka, ktorý sa viezol do detského domova na poslednú adopčnú prípravu. Matiasa posadili na stoličku pred kancelársky stôl. Na policajnej stanici bol ruch a nezvyklo veľa ľudí. Psychicky zničený, unavený a uplakaný, klesal hlavou na stôl. Skôr, ako ju bezvládne položil, všimol si zmenšenú mapku, vkreslenú do stola. Podľa názvu ulice, kam mu náhodou utiekli oči, spoznal, že sa nadzádza neďaleko detského domova. Kedže Filip nebol ani zbalený, ani prichystaný na adpociu, určite ho previezli tam. Akoby mu niekto zrazu vdýchol nový život. Svižne zdvihol klesajúcu hlavu, poobzeral sa po okolí a keď videl, že mu hodnú chvíľu nikto nevenuje pozornosť, prešmykol si spútané ruky pred seba, železa obopínajúce jeho zápästie skryl pod rukávy budny a nenápadne sa snažil opustiť policajnú stanicu. Pokus o poslednú šancu získať Filipa späť, ho privádzal do stresujúcej nálady. Kráčajúc pomedzi policajtmi a civilistami si nervózne žmolil retiazku pút. Prial si, aby už skončil tento hrôzostrašný sen a opäť mohol vidieť Filipa, cítiť jeho vďaku, nehu a ukázať, že je schopný, postarať sa o to jediné, čo mu rodičia zanechali.
Už kráčal po schodoch policajnej stanice. Zdalo sa, že nikto mu nedokáže zabrániť úniku číslo dva, ale to by nesmel začať kričať jeden z ľudí, ktorý zbadal kúsok pút. Matias neváhal a nohy mu bežali samé. Tak rýchlo sa snáď nedalo ani utekať. Len občas sa obzrel za seba. Síce ho nikto neprenásledoval, stále utekal naplno.
Míňal jednú ulicu za druhou, dokonca ani bolestivé pychanie v rebrách ho nedonútilo spomaliť. Zaťal zuby a v hlave si premietal trasu, kadiaľ má bežať. Okoloidúci len nesúhlasne krútili hlavou. Spútané dieťa utekajúce ako o život, nevidieť predsa každý deň. Zbesilo naberal na rýchlosti a nedbal na únavu, ani možné riziká. Ku koncu už vôbec nevládal s dychom. Posledných sto metrov ho delilo od sirotinca.
Prebehol poslednú zákrutu. Pevne dúfal, že tam nájde, koho hľadá. Pred bránami starého domova uvidel biele auto, dvoch mladých rodičov a malého Filipka, práve nasadajúceho dnu. „NIEE!“ skričal, vystrel ruky pred seba a padol na zem. Srdce mu tĺklo ako ďateľ do stromu. Aj napriek bolesti odretej ruky a vyvrtnutej nohy, vnímal len hlas vrieskajúceho bračeka. Pred očami sa mu zahmlilo, ale zachytil ešte posledné obrysy skláňajúcich sa dospelých.
*** *** ***
„Matias... Matias, počuješ ma?“ šepotal Filip, sediaci pri nemocničnej postely. Starší brat sa len pokrútil, niečo zamrmlal a spal ďalej.
„Nechaj ho spať, Filip,“ dohovárala mu jeho nová mamička. Pohladila dieťa po vláskach a dala mu pusu na čelíčko. „Od teraz bude všetko ako predtým. Už navždy budete spolu, sľubujem.“ Hneď ako to dopovedala, z oka jej vypadla slza radosti a smútku zároveň. Silno objala spokojného Filipka a zahľadene skúmala zúboženého a bezvládneho Matiasa. Pohľad na pravého brata ju prinútil podpísať dva adopčné papiere oboch statočných bračekovcov.
„Šťastie... je... na dosah... Filip... Filip...“ Zo sna zaznel Matiasov hlas.
Uživatelský avatar
Mato
Registrovaný uživatel
Pohlaví: Muž
Líbí se mi: Chlapci
ve věku od: 6
ve věku do: 12
Příspěvky: 248
Dal: 69 poděkování
Dostal: 43 poděkování

Re: Šťastie na dosah- blovídka

Nový příspěvek od Mato » neděle 30. 9. 2012, 17:27:40

Heh, ďakujem teda. Talent vážne neviem, či mám, ale tak snažím sa :)
Odpovědět

Kdo je online

Uživatelé prohlížející si toto fórum: Žádní registrovaní uživatelé a 0 hostů